Určite som ešte nebol v školopovinnom veku, keď som spoločne so svojim dedkom v mojom rodnom dome po prvýkrát prišiel do styku s obeťou miestnej dedinskej poľovačky. Bol to poľný zajac, ležal v plechovej vaničke a bol plný malých guľatých brokov. Priniesol ho môj otec, ktorý sa občas zúčastňoval miestnych honov na úbohých a vystrašených zajacov. Ešte aj dnes cítim jeden z brokov v mojich detských ústach pri obede. Vtedy som asi príliš netušil, že sú to možno broky z otcovej brokovnice. Tá brokovnica má vždy fascinovala…
Obávaná brokovnica
Jeho brokovnica bola na stene
Niekoľko rokov bola otcova brokovnica zavesená na stene v kúpeľni. Nemohol som sa k nej ani len priblížiť. Obávaná zbraň sa ukrývala v tmavozelenom puzdre. A ak mám byť úprimný, tak som nevidel už žiadne ďalšie obete jeho poľovačiek. Bol to asi len taký jeden z jeho mladícky pokusov. Okrem brokovnice ešte mal aj rybársky prút, chodievali sme spolu často na ryby. Časom brokovnica na stene nebola. Otec ju niekomu predal, naša záhadná brokovnica postupne zmizla z môjho detského života.
Z môjho otca sa nakoniec neľútostný lovec nestal.
Po brokovnici ostali len náboje
Veľmi dlho však boli v jednom zo šuplíkov sekretára v obývačke menšie krabice plné nábojov do brokovnice. Lákali ma, v tom čase sme ako malí chlapci radi strieľali zo vzduchovky. Diabolky boli drahé, nie každý deň sme si ich dokázali odniekiaľ pozháňať. A v tých nábojoch do brokovnice boli guľaté oceľové broky rôznej veľkosti. A niektoré z nich sa hodili aj do niektorých vzduchoviek. Zistil som to hravo, odstránil som opatrne vrchnú papierovú krytku. Pod ňou boli broky, potom niečo ako papierová zátka a potom čierny pušný prach. Občas som tie broky vybral, aj čierny prach sa mi hodil na moje alchymistické pokusy dole v našej pivnici. Náboj som aj s krytkou opatrne vložil naspäť do krabičky. Jedného dňa bol šuplík prázdny. Otec daroval náboje do brokovnice nejakému známemu. A ako to dopadlo? Nedobre. Hlavne pre mňa, samozrejme.